Zaujímavosti

Učiteľ Ján Čillag bol evanjelický učiteľ, ktorý pôsobil na evanjelickej škole v Kocihe a začal písať kroniku školy a obce Kociha. Kronika je písaná od r. 1922.

Učiteľ Ján Čillag v kronike píše:

" O pôvode obce z ústnych tradícií len toľko bolo ustálené, že obcou pretekajúci potok , menom "Kociha" odvedie nás dlhou dolinou k pamätnému vrchu "Žiavec" . Leží na mieste , kde chotáre Hrachova, Rimavských Zalužian, Rimavskej Lehoty, Seliec s Kocihy sa započínajú. O tomto vrchu hovoria, že na ňom bol vystavený hrad , v ktorom dľa povesti bývala pani, menom "Kociha" a tak pravdepodobne aj obec od nej dostala svoj názov."

" Z užívaného nárečia odvodzujem, že naši občania sú potomci husitov, ktorí s Jánom Jiskrom bojovali na Slovensku proti Huňadymu a potom tu sa usadili. Pravdepodobne aj hrad na vrchu "Žiavci" , ktorý v " Pamätnostiach Gemersko-Malohontských " / S. Tomášik/ pomenovaný je "Magin hrad - iste oni obývali."

" O pracovitosti tunajších obyvateľov, ktorí ozaj nemôžu pre prácu ani spávať zaznamenaná je zaujímavá a pre "Kocižanov" ponižujúca povesť, že sú "šášky". Údajne boli by kobylky, ktoré obľahly lúky - metlami prali do "Rimavy", aby jim trávu nezničily. "

" O bývalom hrade v Kocižskej doline dľa udania p. Augustina Okoličányiho zaznamenávam, že tam bol voľakedy kláštor "červených mníchov" vystavený. Mnísi tohoto kláštora chodili po okolí , pozdejšie stali sa obťažujúcimi, preto ich bydlisko drevený kláštor bol v noci podpálený a mnísi odstránení."

" O bývalej "Starej hute " menovaný udal toto: Stará huta na sklo potrebovala do peci mnoho dreva, čo si obstarávali jej zamestnanci i nedovoleným spôsobom zo sesedných panských lesov. Preto majitelia lesov stále rozmýšľali, že ako zamedziť toto. Huta viackrát potom vyhorela , i znovu bola vybudovaná , ale konečne zanikla. Požiare vznikly pravdepodobne podpaľačstvom a s vedomím zemepánov."

" V obci r. 1931 sostavený národopisný výbor ustálil, že v obci boli v rokoch  1870-80 - tych dvaja ľudoví maliari. Anton Dostal, pôvodom Čech a Ján Roháč. Prevádzali na sklo a to vo veľkom množstve, hotové obrazy odvážali  furmani na vozoch  po celej krajine. Maliari zamestnávali mnoho robotníkov. Niekedy prichádzali poptávkami za obrazmi  i z okolia Žiliny menovite  zo Zliechova. Všetko toto vyrozprávala výboru starena vd. Žofia Dostalová . Motívy obrazov boly vraj rôzne, ale najčastejšie: " Oráč na voloch alebo koňoch, katolícke náboženské obrazy a iné. Túto okolnosť opísal som Muzeálnej slov. spoločnosti v T.Sv. Martine."

V r. 1934 odchádza učiteľ Ján Čillag na svoje nové pôsobisko do Rimavskej Soboty.

V r. 1934 prichádza do obce nový učiteľ Ján Selčan, ktorý pokračoval ďalej v písaní školskej kroniky.

V kronike Ján Selčan ďalej píše:

" Elektrizácia obce - ešte pri vypísaní pôžičky práce v roku 1932 uchádzala sa obec Kociha o štátnu subvenciu  z pôžičky práce na elektrizáciu obce. Toho roku tejto žiadosti bolo vyhovené a obci bola prisľúbená subvencia vo výške 28 000 kč s podmienku, že s elektrizáciou bude započaté ešte v tomto roku. Obecné zastupiteľstvo v dôsledku toho , že by obec stratila nárok na subvenciu , odhlasovalo elektrizáciu obce. K tomu účelu vydala zmenku  Roľníckej pokladnici v Rim. Sobote pre Stredoslovenské elektrárne v Ban. Bystrici, ktoré majú stavbu previesť."

" V lete toho roku /1932/ bolo započaté s opravou katastru . Katastrál. mernícky úrad za tým účelom vyslal do obce 5 svojich ing. merníkov, ktorí zameriavali každý pozemok dľa skutočnej úžitby , keďže od posledného zameriavania vznikly mnohé zmeny. Pri zamerovaní každý vlastník musel svoj pozemok dľa zamerania označiť viditeľnými skalami - "cieľmi."

"Dňa 14.1.1939 dostavila sa komisia, ktorá preskúmala plán vybudovania elektrickej siete v obci. Po schválení tohoto plánu majú započať Stredoslov. elektrárne v Banskej Bystrici stavbu elektrickej spojky pre obec Kociha, Hrachovo a Vrbovce."

" V mesiaci júni započaly Stredoslovenské elektrárne v Banskej Bystrici so stavbou elektrickej siete v Kocihe . Za dva týždne sieť bola postavená a tiež väčšina domov bola inštalovaná elektrickým vedením. Elektrika bola zavedená hneď i do učiteľského bytu , takže večer cez veselicu na ukončenie škol. roku bol dvor po prvý raz osvetlený elektrickým svetlom. Prácu v učit. byte previedla firma Chadalík z Hnúšte za 505 Ks s celým príslušenstvom okrem osvetľovacích telies. Tiež bolo zavedené elektrické svetlo do chrámu Božieho . Oltár dal zelektrizovať 14. odbor SEJ v Kocihe za 270 Ks. Do kostola boly zakúpené 2 lustre v cene 1300 ks."

Slovenské národné povstanie.

" V časných ranných hodinách dňa 29. augusta1944 prišli do Kocihy učiteľ Ondrej Klokoč a nadporučík v zál. Ján Šága, učiteľ z Klenovca. Nariadili starostovi obce Michalovi Selčanovi v mene povstalcov, aby v obci bola vyhlásená mobilizácia mužov od 20. do 40. roku, ktorí sa majú dostaviť do Rim. Bane. Mobilizačné nariadenie bolo v obci okamžite vybubnované  a spojkami dané na vedomie do Kocižskej doliny.  V Rim. Bani konali vojenskú službu zväčša všetci Kocižania  a tu sa zúčastnili aj pozdejších bojov. "

Okupovanie Kocihy.

"Vo štvrtok dňa 19. októbra 1944  obloha nad celým krajom zatiahla sa  hustými mrakmi. V ranných hodinách spustil sa strašný lejak . A vtedy okolo  10.  hodiny do obce prišla rozrušujúca zpráva : Nemecké vojská prekročily hranicu a postupujú od Rim. Soboty na sever. O krátky čas zprávu potvrdili uprchlíci zo Séplaku, Teriakoviec, Vrboviec a Hrachova, ktorí vo veľkom daždi utekali pred rýchlo postupujúcimi okupantami , aby si zachránili životy. V obci nastal zmätok. Kto mohol utekal smerom na Rim. Baňu alebo do Kocižskej doliny. V obci ostali len starci a ženy s malými deťmi . Už okolo 11. hodiny, keď sme utekali z dediny , vkročili do nej Nemci. "

"Čo nasledovalo po tom, výstižne zachycuje článok kronikára uč. Jána Selčana , ktorý bol uverejnený na prvé výročie kocižskej tragédie v krajovom časopise " Národný front " v Rim. Sobote pod názvom "Kocižskí martýri". Jeho doslovný obsah uvádzam nižšie.

Kocižská tragédia v Suchom potoku.   

"Skoro každá vieska a piaď zeme , kade sa uberaly okupantské hordy, nesú pečate fašistického barbarstva a hyenizmu. Ale brutálnosť Nemcov zo všetkých obcí Gemera pomerne najväčšmi pocítila malá dedinka Kociha. Podlé nacistické šelmy krvou zapísaly sa do dejín tejto obce. V Kocihe volá k Bohu a celému svetu o pomstu a spravodlivú odplatu nevinne vycedená krv siedmich ľudských životov!

"Hrozná kocižská tragédia odohrala sa právce v tých slávnych veľkých dňoch slovenského národa v jeseni meruštvrtého roku. Vtedy celý náš Gemer zásluhou neohrožených vodcov postavil sa od prvéhop dňa povstania pred zástavu slobody a voľnosti. Skúška naň nadišla až 19. októbra , keď esesácka pliaga zákernou ranou  od chrbta prepadla ho z juhu od Rim. Soboty a Jelšavy."

" K vrcholu esesáckej zúrivosti došlo až na tretí smutný deň 21. októbra 1944 neďaleko Kocihy. Pôvod možno hľadať v tomto: Predo dňom v piatok večer Nemci nasadili svoje zúfalé útoky po obidvoch krídlach  od Kocihy a tak chceli obchvátiť obranu od Rim. Bani. Ale neoklamali   našich! Práve na tie miesta , kde Nemci chceli preniknúť , svišťaly guľky a hrmely granátové výstrely tak presne, že my, ktorí sme boli neďaleko týchto miest, počuli sme rev, krik, plač a bedákanie, kým nestícvhla smrtonosná vrava guľometov, automatov a kanónov. "

" 21.10.1944 , v posledný deň bojov na Rimavskej doline na samote Jána Koniara v Suchom potoku .Stalo sa to ráno toho dňa , keď povstalecké delostrelectvo odstreľovalo pozície fašistov v priestore kocižského chotára. Fašisati mali značné straty. Tieň podozrenia padol na nevinných ľudí , ktorých pohyb spozoroval v pásme  frontu fašistický pozorovateľ umiestnený vo veži hrachovského kostola. Ním objavené ľudské figúrky pohybujúce sa v priestore Koniarovej samoty v Suchom potoku boli občania zo susednej Kocihy, ktorí sa tam ukryli pred zvoľou fašistov. Fašistický prieskum dostal príkaz zistiť situáciu v priestore Suchého potoka  a a urobiť tam poriadky. Keď sa fašisti blížili k domu Pavla Černáka, zbadal ich Černákov šuhaj, ktorý mal zlé tušenie.  Utekal, čo mu nohy stačil do domu Jána Koniara, kde boli ukrytí občania z Kocihy. Sotva otvoril dvere, chvejúcim hlasom vyrazil z udyhčaných pľúc: "Nemci idú k nášmu domu"!. Na to sa niekoľkí chlapi nepozoravne vytratili z izby a utiekli pred blížiacou sa hliadkou fašistov do nedalekého lesa pod kopcom Holubín. Tam sa k nim ešte pridali ľudia z okolitých samôt. Keď dorazili výmoľom lesa na vrchol Holubínu , videlia ako sa z Koniarovho domu , ktorý pred chvíľou boli opustili , valí hustý dym k zachmúrenej oblohe. Koniarov syn, ktorý bol medzi touto skupinou , hneď vytušil, že sa u nich deje niečo nevídané, strašné. Preto ako zmyslov zbavený utekal naspäť, aby sa pokúsil zachraňovať, čo sa dá. Keď dobehol ku otcovskému domu, ktorý bol v plameňoch, hliadka Nemcov bola už preč, iba ukrutné dielo žalovalo. Len čo fašisti prišli do domu Koniara, bez vyšetrovania vyhnali z domu všetkých, čo tam zostali a postavili ich ku vrátam pred stodolu. V tomto osudovom rade stál ako prvý 52 ročný gazda Ján Koniar, vedľa neho 42 ročný , na nohu chromý Pavel Selčan, pri ňom obecný pastier Pavel Obročník, za ním utrápená Zuzana Múková, s malou päť ročnou dcérou Martou na rukách. Ku nej sa tisla stará matka Mária Múková a rad uzavierala suseda Koniarovcov Katarína Bitalová, matka desiatich drobných detí. Fašisti rozostavili  bezbranných ľudí , potom po obidvoch stranách dvora postavili guľomety a mladý 18 ročný esesman schytil do rúk samopal a bez najmenšieho vzrušenia vraždil dlhými dávkami nevinných ľudí. V smrteľných kŕčoch sa zapotácali prestrelené telá Jána Koniara, Pavla Selčana a Pavla Obročníka.Keď zamieril tento bezcitný vrah na kolenačky prosiacu Zuzana Múkovú, zvierajúcu v náručí svoju ratolesť, priskočil k nemu druhý fašistický zlosyn a zareval: " Ženy nepostrieľame, ak nám dáte peniaze"!.. Mária Múková okamžite siahla za ňadrá a vytiahla tam ukratý mešec s 15 000 korunami a zlatými šperkami. Lakomý fašista schytil ponúkaný mešec a schoval si ho do vrecka. Zachránené ženy potom esesmani zahnali  naspäť do izby. Oni medzitým brali z izieb čo sa im zachcelo a obťažení korisťou  sa vracali naspäť ku Kocihe. Skupina troch vrahov sa však oddelila  od ostatných a zamierila do okolitých samôt porobiť aj tam poriadky. V jednej z uvedených samôt našli títo vrahovia tri sestry: Margitu Šulekovú, Máriu Pupalovú, Agnesu Halajovú. Keď v chudobnej chalúpke Margity Šulekovej nič nenašli, čo by mohli ulúpiť, zachvátila ich zlosť nad zbytočne vykonanou cestou, zavraždili všetky tri ženy, matky drobných detí. Na spiatočnej ceste sa nenásytní vrahovia znovu zastavili v dome u Koniarovcov, aby dovŕšili svoje ohavné dielo. No ženy, čo si peniazmi a zlatom vykúpili životy, ušli z toho strašného miesta do blízkej hory hneď po tom, čo stratili z dohľadu vrahov. Keď vrahovia skutočne prišli na samotu  u Koniarov, prekutali ešte raz celý dom a nenájduc v ňom  živej duše, zapílili stohy so slamou. Len čo vyšľahol plameňz horiacich stohov , dopadli na toto miesto delostrelecké granáty , ktoré rúcali stavania u Koniarov. Keď Koniarov syn dobehol domov, nemohol už nič zachraňovať. Vzal to, čo mu bolo najdrahšie, bezduché poprestreľované telo svojho otca. Odtiahol ho na nenápadné miesto a aby ho zver nenašla, prihryh ho veľkým korytom.

Úradné hodiny

Pondelok: 07:30 - 13:00
Utorok: 07:30 - 13:00
Streda: 07:30 - 15:30
Štvrtok: 07:30 - 13:00
Piatok: 07:30 - 13:00

Fotogaléria

Kalendár

Anketa